Rozhodol som sa opäť písať. Teda písať viac ako uplynulú sezónu. Nie o tom prečo fotograf stojí toľko koľko stojí a aký makeup je na foto najkrajší. Týchto článkov nájdete obrovské množstvá.
Chcem písať o pocitoch. Mojich pocitoch.
Milujem Slovensko, Slovákov a slovenské svadby. Máme síce svojich KAPITÁNOV a skutky čo sa NESTALI, ale sme národ holubičí a pohostinný. A okrem iného aj konzervatívni a temperamentní. Toto všetko je dobrý základ pre veľkú veselicu s prvkami tradícií. K veseliciam a hlavne tradíciám sa určite v budúcnosti vrátim. Chcem začať pekne popriadku.
Svadba je plná emócií.
Vidím ich hneď zrána. Nevesta si žmolí ruky u kaderníčky, pripravovala sa vyše roka a už je to tu! Ženích pobehuje sem a tam, je si neistý. Sám svadbu chcel ale slobodní kamaráti sa z neho smejú a ženáči sa bijú po čele. To je ale malina oproti tomu čo prežívajú rodičia. Mamky buď nestíhajú, alebo naopak stoja oblečené a pripravené popoháňať okolie už 3 hodiny pred sobášom. Otcovia majú svoje problémy, svoj svet. Ja im to neberiem. Hlavne tým, ktorí dávajú svoju dcérušku najkrajšiu, akémusi ,,cudzincovi” z vedľajšej dediny. Spoločný menovateľ. STRES!
Pre mňa je to ale krása! Vidieť tých ľudí v tejto polohe. Veľkolepé gestá s hlasným znervózňovaním okolia či tiché prežívanie vlastného vnútra. Väčšina neviest mi vraví ,,Matúš neuveríš ale ja som úplne v pohode.” Ja už ale viem odhadnúť kedy táto pohoda skončí.
Aby ste ma rozumeli. Celý tento humbuk ja vnímam veľmi pozitívne, patrí k našej kultúre a keď na svadbe nieje, niečo na nej chýba.
Teraz sa chcem dostať k pointe čo som týmto článkom chcel povedať. A tá začína prvými oficialitami. Náš ľud Slovenský nieje na takéto oficiality zvyknutý z bežného života. Neviem odkiaľ a kto prvý začal hlásať, že pri odobierke od rodičov sa nesmie plakať. Plakať nechce nevesta, plakať majú zakázané mamky, babky, tety, sesternice, kamarátky a krstný otec. A pritom je to dojemnejšie ako scény z Titanicu. Plač je krásna emócia. Vždy patril a bude patriť k svadbe. K dojemným príhovorom, k spomienkam rodičov na detstvo svojích detí. A nezabudnite.
Plač uvoľnuje miesto pre štastný smiech!
Nechajme plynúť emócie cez nás, plačme, smejme sa. Prijímajme a odovzdávajme.
